U lůžka celebrity

Múdre sokolské heslo „V zdravom tele zdravý duch!“ sa viaže na krédo, ktoré je oveľa staršie, z antiky, keď krása tela a ducha tvorili ideálnu harmóniu. K tej sa vraciame, keď nás dobové podkurovanie iba telu alebo iba duši začína mrzačiť.
Oduševnelo nahá socha Dávida symbolizuje vieru v človeka. Je to oslava sily, odvahy, ale aj pokory pred úlohou. Výsledná krása sochy nás až drví svojou krehkosťou. No je to len zdanlivá krehkosť, spôsobená tou nahotou a precíznosťou tvarov, keď si totiž všimneme sústredený výraz v Dávidovej tvári, prestaneme sa oňho báť. A zostane v nás radosť, že toto existuje, a už tak dlho. Sochu nedávno znovu vybielili, zasa je lesklá ako kedysi, keď ju Majster naposledy zo svojej doštenej plošinky dôverne objal, vtlačil do nej svoj pot, svoju šťastnú únavu, a potom zliezol a nechal nám ju. Aby sme sa ňou kochali, aby sme ju milovali, a v nej aj seba. Takých, akí by sme mohli byť. Keby sme boli vyvolení?
„Nešťastná krajina, ktorá potrebuje hrdinov!“ písalo sa v novinách v januári 1969, keď sa na Václavskom námestí v Prahe upálil študent filozofie Jan Palach. Urobil to v dopravnej špičke, priamo pred budovou Národného múzea, ktorej ešte v omietke trčali ruské guľky. Bol to premyslený protest statočného muža, ktorý spálil svoje krásne mladé telo s vierou, že nás tým vylieči z moru normalizácie. Bol to ohňový signál, príliš oslnivý pre naše svetloplaché oči, a už čoskoro sa o tom Čine písalo ako o bláznovstve psychopata. Goliášove tanky zostali na našich parkoviskách dvadsať rokov. Ale ani dnes nechceme pochopiť a uznať, akého Dávida sme to vtedy pochovali, a čo mu dodnes dlžíme. (Nielen tú sochu, ktorú mu namiesto nás postavili študenti v Ríme.)
Dočasný výpadok ducha sa ale zákonite zhrčil do náhradkovej podoby. Dnešná prikázaná fascinácia telom a výzorom a módou čačiek nás ženie v stlačenom húfe ako Krysařova píšťalka. Ale stále sú tu aj iné melódie!
„Pozrite sa z okna, drahá. Musí tu byť niekde rybník, počujem žaby. Je to útešné! Ako keby som bol zasa v južných Čechách. Zamladi!“ Pod oknom izby bol betónový dvorček a na ňom trafostanica, ktorá napájala celý areál střešovickej nemocnice, všetky stroje a prístroje. Aj ten, čo taktoval jeho unavené srdce. „Je tu skutočne malý rybníček, pán profesor, a okolo vŕby.“ „No vidíte. A tie mátohy sa mi smiali!“ sťažoval sa. Jedna mátožka potom vošla s údržbárskou dávkou medecíny na tácke. „Čo je to tu?“ mrmlala pri posteli. „Vodka? Vy ma hneváte, dedko!“ „Nie, tá je moja,“ zachránila som fľašu, a potom čakala, kým to rozpukané vetché telo sanitárne zaopatrí na noc. „Nehovorte mu dedko, sestrička! Je to filozof. Najväčší, akého máme. Čo to neviete?“ „Neviem. Ja som z Ukrajiny. Beriem to podľa čísiel. Jedenástka nesmie alkohol.“ Vrátila som sa k dušičke, ktorá sa chúlila od radosti, že budeme pokračovať v debate o zmysle života, zatiaľčo telo chrčivo rušilo a chcelo do márnice. Ale my sme ho ukolísali vodkou a v zastavenom čase prebrali veľkých a malých prorokov. Žaby nám k tomu kvákali, a keď sme prišli k Ješuovi, nebo za oknom už bledlo. „Neverte evanjelistom, drahá! Jedine Markovi. Ale to bol bol bohužiaľ prostáčik, žiadny spisovateľ, ako bol potom Ján. Ale ten už je zas ideológ.“ „Iluzionista,“ prikývla som. „aj tak má krásne pasáže!“ „Najkrajšie pasáže sa ešte len objavia! Stavte sa, drahá. Ješua určite zanechal vlastné zvitky! A niekde to leží, zaviate pieskom. Niekde na tomto svete tie originály sú. Musia byť. Ja tomu verím!“ a stisol mi ruku. Mal dlaň skrehnutú ako vetvičku zimného stromu.
A aký to býval športovec a náruživý chodec! Hľadač. Vyliezol na každý kopec, aby pochopil krajinu, ktorá utvára ľudí na svoj obraz. A keď potom ľudské zásahy vzali krajine dôstojnosť a schopnosť zaštíťovať, vracal sa v čase a preskúmaval tie križovatky a bludné korene. Ale aj veľkolepé stopy niekdajších vyvolených. Jeho moderný preklad Íliady pobláznil študentov až po rev futbalových fanúšikov. Neskorší študenti už boli oveľa tichší, keď im za zamknutými dverami prednášal vo svojom byte dejiny filozofie, tú mnohostopú históriu ľudského skúmavého ducha, zatiaľ čo na starodávnej Karlovej univerzite pískali potkaniarici v jednej tónine. V nedeľu hrával na organ v kostole, kvôli úteche a kvôli nádeji, zničil si tam nohy v prievane. A keď ho potom slávne povolali za katedru a on pokorne prišiel o palici a batôžkom veterána, pôsobil v preplnenej Veľkej posluchárni ako obor Atlas.
Bremeno, ktoré vzpieral a vyvažoval toľko rokov, sa rozklenulo pod stropom auly ako dúha na jar. Pod spektrom farieb sme všetci skrásneli. Drnčanie električiek za oknami stíchlo, hlučné autá zmizli, zostali len slová. Mikrofón trochu echoval, nebol zvyknutý na toľko naliehavej vášne, ale echo nám nevadilo, dokonca ladilo. Vnímali sme to ako prírodný úkaz. Ako nepokojný večerný vietor, ktorý sa krúti nad jazerom. Snáď niekde v Galilei. Alebo pri třeboňskom rybníku Svět.
Potom na prístrojoch niečo čudne zapípalo a prišiel doktor. „Už ho nemusíte držať tak pevne,“ povedal mi. Ale ja doktorom neverím. A tak ho držím stále. A on mňa.

beletrie
publicistika
scénáře
biografie
galerie



© 2005








Valid XHTML 1.0 Strict